Naruto FF : Sabaku No Aya

V zemi nikoho

Ležala som v opustenom lese, všade naokolo mňa bol len prašivý zlatohnedý piesok.
Nevedela som či som živá alebo mŕtva no vedela som ,že ak sa nepohnem čoskoro ma Slnko nado mnou roztopí ako všetko živé v púšti.

Pomaly som si kľakla a začala nepravidelne dýchať, bola som smädná, a nevládla som sa ani pohnúť. Na sebe som mala len obyčajné sandále a nohy som malé úplne prepálené od vriaceho piesku, na hlave som mala klobúk na ktorom bola pripevnená šatka, ktorá mi zakrývala tvár no nie oči. Handry čo som mala na sebe boli jemné ,že by cez ne prešiel hoci aj nepatrný vietor, no tu v strede zeme nikoho nič také neexistovalo.

Postavila som sa na nohy, a otvorila som oči dokorán, v tom som nevidela nič len obrovské pásy piesku ťahajúce sa v každom smere niekoľko desiatok kilometrov.

Musím zmiznúť, pomyslela som si. A tak som sa vybrala chrbtom k slnku smerom na západ.

Sunagakure no Sato

Niekoľko desiatok kilometrov od smrtiacej púšte, prebiehal rozhovor dvoch postáv.

„Náš nepriateľ unikol pane, ale robíme všetko preto aby sme ho našli“ podal správu veliteľ stráže.
„Robte čo chcete on je už dávno preč, teraz sa musíme zariadiť aby sa podobná návšteva už nikdy neopakovala“ rozhodol muž, ktorý celý čas pokojne sedel v kresle a díval sa cez obrovské okno na mesto, ktorému zasvätil svoj vlastný život.

V zemi nikoho

Podlomili sa mi kolená a spadla som na piesok. Vzdala som to, a myslela len na jedinú vec.....
tak takto to bude ?! to je moja cesta ? mám to vzdať a umrieť v púšti, opustená, úplne sama a tak ,že sa o sebe už nikdy nič nedozviem ?! ..... pomaly sa mi začínali zatvárať oči.
Blížila noc a ja som vedela ,že sa ďalšieho rána nedožijem.
Keď v tom na mne spočinul tieň, ale nebol to obyčajný tieň, z posledných síl som otvorila oči a uvidela som nad sebou muža, no vzápätí som upadla do bezvedomia.

O niekoľko hodín v púšti

Padla noc a všade bola tma.
Ležala som niekoľko metrov od mužov ,ktorý mi zachránili život, aspoň to som si myslela.

„P...p...pane, prosím, vodu“ povedal chlapec, ktorý trčal v akejsi klietke, a vyzeral na umretie.
„L....len trochu v...vody... pro----sím“ žobral.
V tom sa jeden z chlapov postavil a prišiel ku klietke v ktorej bol chlapec
„to vieš ,že ti dáme vodu“.... pousmial sa otočil sa na ostatných a zarehotal sa,
„keď vydržíš ešte deň alebo dva, možno áno“, vysmial sa mu do tváre a vrátil sa k ostatným hrať karty.

Prečo mu nedali žiadnu vodu ?! premýšľala som. A prečo je vôbec v tej klietke, kde to ..... počkať, obzrela som sa okolo seba, ja sama som v klietke čo má toto znamenať ?! Kto sú tí ľudia a čo chcú ? posadila som sa v svojej cele, a odhrnula som si zaprášené vlasy nabok aby mi nesiahali do očí.
Okolo seba som uvidela desiatky ľudí v klietkach, všetci vyzerali takmer ako mŕtvy, a všimla som si tiež ,že ja jediná som v cele sama. Ostatný boli v tých odporných klietkach po sedem až osem ľudí a niektorý boli dokonca mŕtvy.
Čo má toto znamenať, cítila som sa síce lepšie ale myslela som len na jedno kto sú títo ľudia a čo od nás môžu chcieť ?!

„Pozrime sa kto sa nám to prebral“ uškrnul sa starý muž, bol to ten istý chlapík, ktorý mi pomohol z púšte.
„Už som si myslel, že si mŕtva aj po tom čo ťa tamto....“ ukázal na malého chlapíka sotva väčšieho ako ja ... „Ritsuo, dal dohromady“ zaškeril si sa.

„Kto ste ?!“ opýtala som sa sychravo, hrdlo som mala úplne vysušené.
Muž sa zasmial, „moje meno je Wataru“, posmešne sa predklonil, a neustále sa smial
„a ty moja drahá, si sa dostala na miesto kde by si nikdy nechcela byť, vitaj v našej kolónii,
aby som to zhrnul“, opäť sa zarehotal, očividne mal niečo málo vypité ....
„ľudia nám hovoria všelijak, vrahovia, zabijaci, no ja dávam prednosť slovíčku obchodník ...
a s čím obchodujeme ti už asi mohlo dôjsť“ usmial sa.
„Som si istý ,že za teba dostanem pár drobných“ .... uškeril sa a odišiel preč k ostatným.

Zostala som ako omámená, nielenže som pred pár dňami trčala v púšti, nepamätám si ani svoje meno a nič z minulosti, ale naviac ma chcú predať do otroctva.
Pevne som sa chytila mreží, a pocítila som obrovský hnev a zúrivosť,
hľadela som modrými očami po celej tejto situácii a šepla som si
„musím utiecť“ a pritom som cítila ,že to nebude po prvý krát v mojom krátkom živote.

Sunagakure no Sato

Otvorili sa dvere a do pracovne vletel vedúci Anbu jednotiek.
„Pane oblasť sme prehľadali“ povedal vyčerpane, „útočníka sme nenašli, posilnili sme stráže dnu a von zo Suny sa už nikto nedostane.“

„Dobrá práca“, povedal Gaara.
„Držte takýto stav ešte niekoľko hodín, musím sa nachvíľu vzdialiť“, a vzápätí sa okolo lorda Kazekage, zvinul piesok a on zmizol.

Neďaleko Sunagakure no Sato

Na najvyššom bode v okolí stál muž, na ruke mal akýsi prsteň, a keď zafúkal vietor, jeho plášť sa zavlnil vo vetre.
Šibalsky sa usmial popod nos, z dôvodu ,ktorý bol známy iba jemu vzápätí sa
otočil sa a zmizol v tme.

(Koniec prvej časti....)
Ďalší diel : 2. čast : „Boj, voda a meno“

[quote="dEVILkA"]
Bolo poludnie a v púšti bolo asi 40 stupňov.
Kdesi v púšti stála malinká dedinka, skôr to bola akási kolónia, bolo tam mnoho ľudí, väčšinou to boli ľudia, ktorý museli opustiť svoje domovy z príčin ,ktoré si radšej nechávali pre seba ako som sa dopočula za ten krátky čas čo som tu.
Po ceste sem, šéf otrokárov Wataru, dal zabiť 3 väzňov, ktorý by cestu tak či tak nevydržali.
Na otrokárov si nikto netrúfol, z jediného prostého dôvodu, boli to ninjovia a ich šéf bol známy tým ,že je veľmi silný. Zozbieral pár mužov ktorý majú radi peniaze a moc, a úplne im vymyl mozgy z hláv.

Keď sme konečne došli na miesto otrokári vyhnali ľudí z prvých dvoch klietok von a pripútali ich k vozňom, na ktorých prišli čo bolo zbytočné pretože na útek nikto z nich ani nepomýšľal, ....... až na mňa.

Sedela som v svojej klietke keď zrazu ku mne prišiel jeden z tých otrokov, bol to malý chlapec mohol mať tak 7 až 9 rokov čiže som bola asi raz taká staršia ako on, oči mal úplne červené, no aj tak držal niečo v ruke a podával mi to cez mreže. Bolo to malé zelené jablko, usmiala som sa
„Ďakujem“, a z chuťou som sa do jablka zahryzla. „Ako sa voláš ?“ opýtala som sa napokon.
Chlapec na mňa pozrel, netušila som či mi vôbec rozumel napokon však povedal
„mi sa nesmieme rozprávať, oni to vedia“ ukázal na otrokárov, ktorý niečo rozoberali.
„Volám sa Amidamaru“, dodal...... „ako sa voláš ty ?“ spýtal sa ma.
„To by som tiež rada vedela“, pošepla som, no Amidamaru nemohol pochopiť tú narážku.
„Prečo váš pustili z klietky ?“ opýtala som sa......
„Oni nás nepustili, hovorí sa,že nás predajú“ vysvetlil, a díval sa na mňa.
„Už musím ísť ale neboj sa“ a rozbehol sa k druhému vozňu, kde ho sotil na zem jeden z otrokárov.
„Poč....kaj“... no už ma nepočul.

Okolo klietok, sa v niekoľkých hodinách začali zbiehať ľudia, a prezerať si väzňov.
Toto bola akási aukcia, a vyzeralo to ,že mnoho z tých divných ľudí má záujem zaobstarať si otroka.

„Takže začneme“ vystúpil z pomedzi davu Wataru, a prešiel do stredu dejiska.
„Moja prvá obchodná ponuka“ a ukázal rovno na mňa. V tom mi otvorili klientku a vytiahli ma z nej dvaja jeho muži, preniesli ma do stredu javiska a prinútili ma kľaknúť si pred Watariho.

„Veľmi silné, mladé dievča.... predstavte si našiel som ju v púšti úplne samú, ako pohltáva piesok zo zeme a čaká na svoju záchranu, a pre jej, alebo skôr moje šťastie našiel som ju.
Privítajte ju, dnes tu pred nami stojí skutočná púštna krysa, Sabaku no Aya ako som ju nazval.
Sama si nič nepamätá a preto vám nikam neutečie“ , uškrnul sa....
„začneme na 5 000 Ryo“... zaškeril sa a posadil sa na stoličku vedľa mňa, a pozoroval kto dá najvyššiu cenu.

„5 000 Ryo“ zakričal niekto z davu.
„dám 6 000“ ozval sa další.
„6 500“
„8 000, 8 500, 9 000.....“ a pokračovalo to ďalej až do doby kým sa z davu neozvalo neuveriteľné číslo, ktorému pravdepodobne nemohol nikto konkurovať.

„100 000 Ryo“ .... ozvalo sa niekde z davu no ja som nikoho nevidela.
Wataru vstal poobzeral sa a skričal „kto to povedal ?“

To ja dav sa rozostúpil a nechal akýsi kruh okolo muža, ktorý sa rozhodol za môj život zaplatiť neuveriteľnú sumu.
Muž mal biele dlhšie vlasy s bielou čelenkou okolo čela. Na tvári mal pokojný výraz a vyzeral zaspato, akoby sem cestoval niekoľko dní. Na chrbte mal pripevnený meč, a usmieval sa.

„Akú cenu majú ostatný ?“ opýtal sa už vážnejšie.
„Akú cenu majú ľudské životy ?“ zopakoval.
„Takú akú poviem“, odpovedal Wataru, a nespúšťal z neho oči.
"Hovorím ,že každý jeden z nich má cenu 250 000 Ryo" uškrnul sa a pozrel sa na ďalších 32 otrokov ,ktorý boli v klietkach, keď mu došlo ,že tento muž bude mať veľa penazí.

„Takže 8 000 000 Ryo ? no čo už toľko peňazí pri sebe rozhodne nemám“ a vytiahol vonku vrecko z ktorého vyšiel tak maximálne prach.
„Ale som si istý ,že sa nejako dohodneme“, usmial sa.
„Ja ti neodseknem hlavu, ty pustíš tých ľudí a zabijem len malú väčšinu z tvojich kamarátov“ a spočinul pohľadom na mužov pri klietkach.

„Hneď som si myslel ,že si samovrah“ uškeril sa.
„Zmláťte ho a hoďte ho k ostatným“, zavelil Wataru.

Muži vytiahli dlhé a nabrúsené katany a priblížili sa k mužovi.... prvý z nich sa rozbehol oproti nemu no muž sa stále opieral o stenu, jedným pohybom ruky odzbrojil muža, a ten spadol na zem omráčený.

Prestal sa opierať, oprášil sa, schytil svoj "Ame no Namida" (je to niečo ako meč z oboch strán a v strede je rukoväť), a urobil s ním dohromady asi šesť výpadov, do desiatich sekúnd ležali otrokári na zemi, a niektorý z nich sa už ani neprebrali.

Wataru, dostal záchvat hnevu dal ruky dokopy a v krátkosti urobil ručné pečate, a zvolal
„Suiton: Kaihoudan!!!“ otvoril ústa a vypálil na muža obrovský a silný prúd vody,
ktorý s ním mal zmiesť aj všetko naokolo.

Muž tam stál, nielenže sa technike vyhol, bol stále suchý, „to je vtip ?“ usmial sa no nebola to ani otázka ako skôr vysmiatie.
„Je mi to ľúto ale za svoje činy musíš pykať, a to hneď“ povedal, trvalo to menej ako 2 sekundy,
„Mizu wa shi no nami no shuhō wo kinshi !!!“
Wataru uviazol v akomsi kruhu vody ja som sa ocitla ani neviem ako úplne mimo neho aj s ninjom ktorý ma zachránil, v kruhu sa na okrajoch vytvorila veľká vlna a keď Watariho zasiahla nezostal z neho ani len prach, jutsu skončilo, a zakrvavená voda sa rozliala okolo mňa, a toho muža, ostatný otrokári sa dali kadeľahšie.

Muž sa usmial pomohol mi vstať, v tom pribehol ten malý chlapec čo mi podal jabĺčko a usmial sa. Amidamaru nemal vôbec strach ako ja až mi to prišlo divné.....
„Lord Mizukage, som pripravený na návrat do Kirigakure no Sato“, pousmial sa.

„Lord ?!“ pozrela som sa na muža, už som predsa o ňom počula ale nespomeniem si kde.
„Astral Samojito tiež zvaný Mizu to Kaminari“, predstavil sa Mizukage.
„A ty Amidamaru, máš šťastie, teraz sa priprav na cestu, pomôžem týmto ľuďom no musíme sa bleskurýchlo vrátiť do Kiri“.... povedal a odišiel pomôcť ostatným ľudom.

„Ty si to vedel “, povedala som napokon a pozrela sa na malého blonďavého chlapca, zdvihla som ruku a zaborila som mu ju do vlasov a rozstrapatila mu účes, napokon som sa usmiala.

Amidamaru, pyšne vypol hruď a povedal, dúfam ,že sa ešte stretneme a rozbehol sa smerom k Mizukagemu ,ktorý stál na akomsi prúde vody, kde sa napokon postavil aj Amidamaru,
„zbohom Sabaku no Aya !!!“
„Ešte sa stretneme“ a vzápätí nato ich oboch pohltil prúd vody, a zmizli nevedno kam.

Chvíľku som ešte pozorovala ich miesto odkiaľ zmizli, napokon som si vzala fľašu ,naplnenú vodou a upláchla som si tvár, a napila som sa. Potom som si všimla ako ostatný ľudia kráčajú k miestu o ktorom im povedal jeden z veľkých vodcov 5 zemí , smerom na Severovýchod kde leží jedno z najväčších miest tohto sveta, Sunagakure no Sato.
Cesta mala trvať až 3 – 4 dni, a tak som sa napokon pridala k skupinke ,ktorá tam mala namierené.

Predtým som ešte spočinula pohľadom na svoje pravé rameno až po svoju dlaň, po celej ruke som mala zlaté tetovanie, a v strede tých všelijakých znakov v tetovaní bolo jediné slovo,
ktoré som dokázala prečítať,
v preklade to znamenalo Aya,
meno ktoré mi dala samotná púšť.

(Koniec druhej časti....)
Ďalší diel : 3. čast : „Suna ! Potenciál kunoichi“

Bol to už 3 deň čo sme kráčali skrz púšť rovno do mesta zvaného široko ďaleko ako Suna.
Ľudia boli už vyčerpaný a niektorí cestu ani len nezvládli.

Veľa som sa za posledné dni nezastavila pomyslela som si.
Ako ďaleko ešte môže byť to prekliate mesto, pýtala som sa sama seba, keď sa zrazu pred nami z čista jasna objavili ľudia..... rozhodne to boli ninjovia a mali na sebe znak Suny, blížili sa k nám a vydali sa smerom k vedúcemu našej malej skupinky.

Rozprávali sa spolu asi 5 minút, jeden z nich potom šiel niekam napred, a druhý ninja nás niekam viedol.

Rozbehla som sa dopredu, a pocítila som príjemný vietor v tvári, chvíľu som bola štastná ,že po tých dlhých dňoch v púšti sa na nás konečne usmialo šťastie a nebude až tak horúco.

Prišla som dopredu, „konichiwa“ pozdravila som ninja zo Suny.
„Ahoj, som Daichi“ predstavil sa muž a uškrnul sa.
„Ako je možné ,že o nás v Sune už viete ?“ spýtala som sa a usmiala sa na Daichiho.
"Oh prepáč usmiala som sa ja som Sabaku no Aya" dodala som keď som videla ako na mňa pozrel.
„Nevieme“ uškrnul sa ninja, „boli sme na misii, nečakali by sme ,že nájdeme toľko ľudí uprostred púšte, ale svoj príbeh nám poviete až keď sa skryjeme za bariérou mesta“.

„Skryjeme ?“ nechápala som.
„Čo nevidieť bude vietor dosť silný nato aby robil problémy, ver nám toto už poznám,“ povedal ninja, „jediné čo je v ceste medzi Sunou a vami je blížiaca sa piesočná búrka“.... zakričal nahlas pretože vietor začínal pomaly ale isto začínať na obrátkach.

„Výborne, je tu už len 500 metrov, držte sa za ruky a bežte stále rovno, nemali by ste zablúdiť keď ste pokope, ja musím ísť ešte pre svoj tím, jeden z nás bol na misii zranený nemôžem ho tam nechať, takže pamätajte stále rovno a držte sa za ruky o chvíľku nič neuvidíte“, a zmizol vo vetre s pieskom.

Šli sme stále ďalej a nakoniec som už kráčala som zavretými očami. Keď zrazu som pocítila príjemnú zmenu na tvári.
Vietor fúkal ďalej no bol to skôr príjemný vánok, a po lietajúcom piesku nebola ani stopa, otvorila som oči, a videla som nádherné mesto, ktoré mi pripadalo giganticky veľké.
Okolo neho sa tiahla bariéra a mi sme stáli za hradbami mesta Suny. Bariéra musela pokrývať aj vonkajší plášť okolo Suny, pretože sme stáli ešte len pred mestom.
Asi za 15-20 minút sa nám podarilo dostať všetkých do bezpečia bariéry a všetci sa kochali pohľadom na obrovské mesto Suna.
Ja som sa posadila na zem, a konečne som videla aj niečo iné ako piesok , ostatný sa pomaly presúvali do mesta v doprovode jouninov z vesnice.

Ostala som za hradbami a čakala na Daichiho.... a jeho priateľa, ktorého šiel zachrániť, trvalo to už dosť dlho a ja som videla ,že vietor je čoraz silnejší a piesok nebezpečnejší.

Začala som mať, poriadny strach, všetci ostatný sa už premiestnili do Suny, bola som už jediná a prišla ku mne kunoichi aby ma odprevadila do mesta.

„A...leee... počúvajte, veď tam vonku sú niekde dvaja ľudia !!!“ zakričala som na neznámu kunoichi „musíte im pomôcť !“ dodala som a bola som dosť nervózna.

Oni sa o seba postarajú a ty by sa do toho nemala miešať, teraz poď musím ťa odviesť do mesta než zaktivujeme obrannú bariéru tak aby cez ňu búrka neprešla....

Otočila som sa a tak som smerovala do Suny s ňou, ako je možné ,že ma nepočúva, zrazu sa mi pred očami zjavilo niečo ako svetlo... a ja som si na niečo konečne spomenula..... v mojej spomienke bol chlapec, mohol byť asi o jeden rok starší možno dokonca rovnako starý ako ja... usmieval sa na mňa, a jeho oči žiarili, „vrátim sa počkaj ma tu“ šepol a zmizol, v piesočnej búrke... spomienka skončila... nemôžem ich tam nechať šepla som a rozbehla som sa preč k bariére, kunoichi nestihla zareagovať a ja som sa ocitla na druhej strane.

Za bariérou

Fúkal hrozivý a prašivý vietor. Nedalo sa ani dýchať, a tak som si rýcho previazala šatku cez hlavu.... a ťažkým krokom som šla čoraz ďalej od mesta, riadila som sa len inštinktom a smerovala na miesto kde som si myslela ,že nás Daichi opustil....


Neďaleko od miesta kde som stála kráčali dve postavy, boli to muži, jeden z nich dosť škaredo krvácal, a kríval, zatiaľčo druhý mu pomáhal s chôdzou.
Keď som ich konečne uvidela rozbehla som sa čo najrýchlejšie to šlo smerom k nim... keď som tam došla, Daichi ma konečne uvidel.

„Dočerta čo ty tu robíš ?!“ zvrieskol aby ho bolo počuť, no znelo to aj ako vyhrážka.
Chceš t...tu zomr...i...eť ?! vrieskal ďalej ale vietor ho prerušoval a tak som nerozumela jeho nadávkam.
„Dnes je pekný deň na umieranie ! tak prečo nie ?!“ zakričala som mu, a uškrnula som sa, akoby bolo vtipné ,že každú chvíľku nás zasype lavína piesku blížiaca sa veľkou rýchlosťou.

Daichi len pokrútil nechápavo hlavou, a ja som mu pomohla podoprieť ninju, ktorý medzitým upadol do bezvedomia, ako rýchlo to len šlo snažili sme sa dostať k bariére.

Za bariérou, v meste

„Priprav sa, je čas posilniť bariéru, už nemôžeme čakať“ povedal ninja jounin 8 ninjom vedľa seba.
„Nie ! Dáme čas Daichimu“, rozhodol ich veliteľ, „pripravte sa posilniť bariéru..... musíme ju vytvoriť v momente pred búrkou, keď to do tej doby naši nestihnú nedá sa nič robiť“, ostatní súhlasne prikývli a zmizli na svoje pozície.

Niekde v púšti pred Sunou

Neustále sme sa blížili k mestu a bariére. Zrazu som započula niečo ako obrovský rev.
Prudko som sa otočila, to čo som videla bolo nádherné no zároveň to naháňalo hrôzu, vietor prestal fúkať a piesok padol k zemi.

Stála som ako omámená pred gigantickou vlnou, ťahajúcou sa niekoľko stoviek ba až tisícok kilometrov. Čas sa naraz akoby zastavil a moje srdce tĺklo neuveriteľne hlasno a rýchlo.
Vlna piesku bola v neustálom pohybe, a stále naberala väčšiu a väčšiu rýchlosť, stratila som dych.

„BEŽ !!!!!“ skríkol Daichi a jeho hlas mi znel v hlave ako ozvena, rýchlo som sa otočila a uvidela som mesto, ktoré od nás bolo necelých 50 metrov.... zrazu sa mi pred očami v jedinej sekunde premietli udalosti posledných dní, a môj adrenalín vyletel do nebies.
Už v tej istej sekunde keď Daichi prehovoril, utekali sme s podopretým ninjom, smerom k mestu a bariére, ktorá nás mala vraj ochrániť aj keď teraz som už tomu príliš neverila.

Každá sekunda mi pripadala dlhšia a dlhšia.... boli sme už asi päť až šesť krokov od bariéry pustili sme ninju a hodilo ho cez ňu a obaja sme vyskočili do vzduchu, tlak vzduchu s pieskom nás odhodil niekoľko metrov dopredu a už sme boli v bezpečí.

„Teraz !!!“ započula som krik rozsvietilo sa svetlo a v okolí mesta bola jasne priezračné silové pole, ktoré odrážalo čokoľvek naňho narazilo.

V momente keď sa bariéra zaktivovala púštna búrka prešlo okolo mesta a pokračovala ďalej na sever až k moru.......mesto by zaiste padlo nebyť štítu ,ktorý Sunu chránil.

Ešte niekoľko minút som bola v šoku, no potom som si strhla dole šatku z tváre, a upadla som do bezvedomia, posledné čo som počula boli asi prisnené slová Daicho, ktorý sa usmial a povedal „ďakujem maličká“ a oči sa mi zavreli.

O niekoľko hodín; Pracovňa Kazekage

Bol takmer večer, a Kazekage sa díval smerom na prázdnu púšť. Keď slnko zapadlo za obzor pokojne sa spýtal...... „Čo si myslíš ?“
Daichi sa odmlčal a napokon prehovoril
„no moje názory si väčšinou nechávam pre seba“, uškrnul sa, „ ale je to dosť veľká náhoda“, vyjadril sa k téme ktorú preberali hneď po príchode z nemocnice.

„A čo to dievča ?“ opýtal sa Gaara.
„Popravde, podľa mňa je hlúpa, malicherná, nedbá na svoju bezpečnosť, čím ohrozuje svoj život a životy ostatných okolo seba, čo znamená ,že si nedokáže vážiť ani ten svoj“
podotkol Daichi,
„ale, keď nič iné tak má odvahu a to sa tak často nevidí, že by sa niekto smial smrti do tváre, a to nehovorím o tom vydať sa oproti prírodnej katastrofe ako je púštna búrka v zemi Vetra“ uškrnul sa.

„V tom prípade vieš čo máš robiť“ povedal Gaara, a naznačil mu rukou ,že môže ísť.
V hlave si prehral situáciu z nemocnice a neustále videl pred sebou tetovanie na pravej ruke dievčaťa.

„Sabaku no Aya“ uškrnul sa „kto ťa poslal ?!“ šepol smerom do púšte.

Územie Tea Country

Krajina vyzerala byť neuveriteľne pokojná, všade naokolo bol pokoj a kľud. Územie v tejto krajine bolo pokojné a mierumilovné.... bolo to územie kde by vás nenapadlo ,že nájdete niekoho, kto má moc ovplyvniť udalosti vo svete shinoby.
Na vysokej skale hlboko v kopcom sa stretli ľudia ,ktorý chceli zmeniť svet.


(Koniec tretej časti....)
Ďalší diel : 4. čast : „Domov ?! Mesto Suna“